Som už 15 rokov vydatá, svojho muža si vážim, mám ho veľmi rada, nikdy som mu nebola neverná, naozaj som rada, že sme sa stretli, pretože on je všetko.. láska, zázemie, istota, medzi nami to po všetkých stránkach veľmi dobre funguje. Avšak – a to je kameň úrazu – môj mozog má akoby tendenciu sa „zamilovávať“ do mužov okolo. Nie v pravom slova zmysle, myslím, že skôr ide o nejaké sympatie, ale skrátka veľmi často sa mi stane, že na toho človeka potom myslím, chcela by som ho objať atď. Avšak málokedy ide o chuť na sex s ním, skôr také tie tančeky , dobývanie.
Nikdy som to nezrealizovala a myslím (dúfam), že ani nebudem, svedomie by ma uhryzlo a tým by som naše pekné manželstvo pochovala. Ale tie myšlienky na „neveru“ sú čoraz častejšie. Teraz naposledy som bola na víkendovom školení, kde som sa zoznámila s kolegom, absolútne to nie je vizážou môj typ, ale ako časom začal lichotiť, choval sa strašne priateľsky a milo, tak som mu prišla na chuť a niekoľko dní potom mi ešte „strašil“ v hlave. Pripadám si ako nejaká nadržaná pubertiačka, veď ja už si myslím aj na chlapov, ktorí ani nie sú môj typ, tak je asi niečo blbo..
Obvykle takto ale fungujem, v skupine ľudí, kde trávim čas, sa mi musí niekto páčiť, aby som mala radosť zo života a náboj. Potom už len čakať, kedy to prejde.. Do vzťahu s manželom som vstúpila dosť nevybúrená, to dnes považujem za chybu, mala som sa viac odviazať mladá a možno by som sa teraz necítila tak zle. Akoby môj mozog vyložene vyhľadával toto. Neviem, čo s tým. Je to nekomfortné a voči manželovi blbé. Cítim sa potom veľmi zle, že vôbec niečo také prežívam, ale neviem, čím to je, jednoducho si nemôžem pomôcť a naozaj hrozne veľmi sa za to hanbím a neviem, ako tieto pocity z hlavy dostať von, pretože už to začína byť celkom dosť nepríjemné a nepáči sa mi, na čo myslím a celkovo to nie je pekné.
